November 2022
Cesta autobusom a vlakom
"Ide ide vláčik, ide ide vlak. A vy milé deti, poďte nasadať,.."
A deti nasadli. Najprv síce do autobusu, ale cestou naspäť aj do vlaku. A odviezli sa do susednej obce Sedliacka Dubová. Pred cestou sa oboznámili s tým, ako sa v dopravnou prostriedku správame, aby sa nám nič nestalo. Že v autobuse si musíme kúpiť lístok od šoféra a ísť si sadnúť, aby sme nespadli. Cestou sme pozorovali pána šoféra, cestujúcich aj cestu okolo. Po vystúpení z autobusu sme si prakticky vyskúšali bezpečný prechod cez cestu. Prešli sme sa po bočných uličkách a pozorovali domčeky so záhradami. Došli sme až k novému ihrisku, kde sme sa veselo vyšantili. Cestou k vlaku sme si zaspievali, ponaháňali sa aj sme si zopakovali ako sa máme správať. Vo vlaku sa musíme správať slušne, tiež musíme sedieť a keď by sme nesedeli, musíme sa držať. Lístok sa kupuje na stanici. Akurát v Sedliackej Dubovej stanica nie je, preto sa musí kúpiť lístok vo vlaku u pána sprievodcu. Vlak meškal, tak sme si čakanie skrátili rozcvičkou a hrami. Vlak prišiel a odviezol nás naspäť do Dlhej. V škôlke nás už čakal teplý obed a po obede postieľky.
Niektoré deti po prvýkrát cestovali dopravným prostriedkom. Na druhý deň na otázku, či sa im viac páčila cesta vlakom, alebo autobusom odpovedali, že sa im najviac páčilo vlakom aj autobusom :) čo nás veľmi teší.
 |  |  |  |
Na ľudovú nôtu
Tohtoročný Deň materských škôl sa niesol v duchu tradícií. Pozvali sme staré mamy z klubu Jednoty dôchodcov, aby nám porozprávali a zaspomínali si na ich detstvo.
Tie prišli vyobliekané do tradičných, nádherne vyzdobených krojov. Najprv nám zaspievali, pre nás neznáme, ľudové piesne. Piesne sa v Dlhej nad Oravou spievali voľakedy, teraz ich pozná len málokto. Pieseň Na Dlhánskom moste sa nám páčila najviac. Staré mamy nás ju naučili. Potom sa pohodlne posadili a začali rozprávať o svojom detstve. Tak ako dnešné deti sa radi hrávali, behali, naháňali sa. Nemali však hračky. Vyrobili si ich z toho čo našli - z handričiek, varešiek, slamy,... Ani do škôlky nechodili. Miesto do škôlky chodili na pole, starali sa o zvieratá, pásli husy a so všetkým pomáhali rodičom. Deti sa ich na kadečo vypytovali a staré mamky veselo odpovedali. Napríklad aké jedlo jedávali. Vraj jedávali veľa zemiakov a kapusty. A vždy všetko zjedli.
My sme staré mamy ponúkli tradičnými dobrotami a poďakovali sa im za príjemné dopoludnie. Veríme, že prídu aj nabudúce a zas sa niečo spolu naučíme.
A keďže staré mamy majú vnukov a vnučky aj v škole, keď sa škôlkári so starými mamami rozlúčili, do škôlky zavítali aj žiaci 2. ročníka, aby si aj oni spoločne zaspievali a zatancovali im.
 |  |
O tete z knižnice
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna knižnica, v ktorej pracovala veľmi milá a veselá teta Alenka. Teta Alenka mala veľmi rada svoju prácu knihovníčky v oddelení detskej literatúry, pretože mala rada knihy a ešte viac deti, ktoré ich čítali. Okrem požičiavania kníh robievala rôzne besedy a čitateľské dielne pre školy a škôlky. Niekedy deti nemohli prísť do knižnice a vtedy prišla teta Alenka za nimi do škôlky, alebo do školy. Aj v piatok 18.11. cestovala vlakom za deťmi do Dlhej nad Oravou. Niesla so sebou ruksak a dve veľké tašky. Keď vošla do triedy Chrobáčikov, obsah tašiek vysypala na koberec. Boli plné kníh. Vybrala z nich jednu - o žabiakoch Kvakovi a Čľupovi. Z tašky jej vykukli aj dve plyšové žabky. Deti so záujmom počúvali príbeh dvoch žabiakov, odpovedali na otázky, ktoré im teta Alenka dávala a napodobňovali žabky - pohybmi aj zvukmi. Tete Alenke sa od našich Chrobáčikov ťažko odchádzalo. Nechala im zaujímavé knihy na prečítanie a pobrala sa za deťmi do triedy Sovičiek. Tam si deti okrem vypočutého príbehu žabiaka Kvaka aj vyrobili. Bude im slúžiť ako záložka do knihy a spomienka na veselú tetu Alenku.
Teta Alenka sa srdečne rozlúčila s deťmi so škôlky a navštívila aj žiakov piateho a šiesteho ročníka. My jej ďakujeme a tešíme sa na ďalšie stretnutie.
 |  |  |  |
Vianočné oblátky
Krásna, sladká a teplá vôňa škorice, jemne sa šíriaca okolo, hlasné a spokojné chrúmanie oblátkov, popadané biele omrvinky, šťastný detský smiech... len malý obraz spojený s Vianocami a radostnou prípravou na ne.
Kedysi vianočné oblátky pekávali dedinskí učitelia a každá rodina dostala svoju nádielku v závislosti od počtu jej členov. Bola to činnosť časovo veľmi náročná a svojim spôsobom ňou žila celá dedina. Dnes by už len málokto vedel povedať, koľko trpezlivosti, času a láskavej obety si vyžaduje domáce pečenie vianočných oblátkov. Veď je jednoduché ísť do supermarketu a kúpiť si balíček oblátkov za pár centov, no tie pravé, doma pečené, majú svoje nenahraditeľné čaro.
Ráno 24. Novembra nám do MŠ prišli toto čaro priblížiť dve šarmantné seniorky z našej obce, pani Semanová a pani Ghutová, prastará mama Bianky Kozáčikovej, žiačky v triede Mravčekov.
Je naozaj úžasné, že tieto dve dámy spolu stále udržiavajú prastarú slovenskú tradíciu, ktorá sa už vďaka uponáhľanému modernému spôsobu života z našej spoločnosti vytráca.
Prezradené bolo asi naozaj všetko, počnúc od receptov na cesto na oblátky i trubičky (tieto dve cestá sú rozdielne, to sme nevedeli ani my!), až po presný postup výroby a pečenia. Predstavte si, že z bieleho tekutého cesta v mištičke, ku ktorému si všetky deti privoňali, sa pod starostlivými rukami pekárok, za vzrušujúceho sykotu elektrického oblátkovača rodila oblátka za oblátkou a navíjala sa trubička za trubičkou. Presne toto naše deti pozorovali a so záujmom vnímali! Samozrejme, s detskou radosťou ochutnávali to, čo sa napieklo. Každé dieťa dostalo svoju oblátku i trubičku a ešte I zvýšilo!
Bolo krásne byť svedkom toho, ako jedna generácia vzájomne obdarúva druhú - deti venovali našim dámam svoju mladú energiu, vtelenú do recitovaných básničiek, spievaných pesničiek a predvedených tancov, svoju čistú detskú zvedavosť a jednoduchosť a naše krásne pekárky venovali deťom svoj čas, trpezlivosť, láskavosť a kúsok nádherného vianočného čara. Naše triedy a chodby aj na druhý deň ráno ešte stále voňali škoricou a vianočnými oblátkami.
Pani Semanová a pani Ghutová, zo srdca vám ďakujeme!
 |  |  |  |  |
 |
